Report z 63. jarného sústredenia KSP v Zliechove

Pred sústredením

Ešte pred sústredením sme dostali krátky dotazník testujúci všeobecné predpoklady. Na základe tohto dotazníka dostal každý z nás jedno zo štyroch rôznych povolaní: bojovník, potmehúd, vedec alebo mág.

Piatok

Po príchode na chatu a ubytovaní sa nasledovali zoznamovačky: do kruhu sme každý povedali svoje meno a jednu vec, ktorú by sme nechceli zjesť a ktorá začína na rovnaké písmeno ako naše meno.

Po zoznamovačkách sme prvý raz uvideli našich cechmajstrov: arcimága Žabu, Baklažána (majstra potmehúdov), prof. Mária (najuznávanejšieho vedca a predsedu vedeckej spoločnosti) a Vlejda (majstra všetkých bojovníkov). Následne prišli štyria mecenáši (Buj, Dávid, Roman a Šandyna) a každý z nich si chcel najať tú najlepšiu družinu, v ktorej by boli zastúpené všetky povolania. Začala sa prvá hra sústredenia: rozdeľovačka. V tejto hre súperili dvojice ľudí s rovnakým povolaním proti iným dvojiciam rovnakého povolania. Každé povolanie súťažilo v inej disciplíne.

Bojovníci predvádzali svoju hrubú silu a programovali bruteforce riešenia jednoduchých algoritmických problémov. Mágovia ukazovali svoje telepatické schopnosti a snažili sa na čo najmenej otázok uhádnuť slovo, ktoré si myslí ich spoluhráč. Potmehúdi nám predviedli, ako dobre vedia pracovať aj potme a poslepiačky sa kŕmili jogurtami. Nakoniec, vedci sa pretekali v tandemovom skladaní origami (pri ktorom jeden človek môže používať iba ľavú ruku a druhý iba pravú).

Na základe poradia v týchto disciplínach sme si potom mohli vyberať, v družine ktorého mecenáša budeme.

Po úspešnom rozdelení do družín sme od našich mecenášov dostali prvú úlohu: v istej dedine už niekoľko rokov nevyšlo slnko. My sme mali túto kliatbu prelomiť a postarať sa, aby opäť vyšlo. Chodili sme od jedného obyvateľa dediny k druhému a každý nás vítal vetou "Je tu tma". U každého sa dala plniť nejaká úloha, za ktorej splnenie (a niekedy aj nesplnenie) nám umožnil niečo zdanlivo nezmyselné urobiť: rozkrojiť jablko, pustiť gilotínu, ... . Okrem toho sme si zo sebou nosili papier, na ktorý nám každý obyvateľ pri každej našej návšteve dopísal jeden riadok písmen. Ako sme sa na konci hry dozvedeli, na prelomenie kliatby bolo treba vytvoriť na konci riadka slovo "slnko" (čo sa však nikomu počas hry nepodarilo).

Sobota

Predpoludním bol tradičný odborný program -- prednášky.

Popoludní naši mecenáši vzhľadom na neopdarený predošlý večer usúdili, že ešte nie sme dostatočne skúsení na to, aby sme plnili seriózne kvesty a preto nás (ako v každej správnej RPG hre) poslali na lúku získavať skúsenosti zabíjaním príšer. Rôzne druhy príšer za zabíjali rôzne: medúze bolo treba ukázať zrkadlo, draka bolo treba nalákať na princeznú a následne mu odseknúť hlavu, trola bolo treba vytroliť. Po zabití príšery ju bolo ešte treba odniesť do mäsokombinátu. To bolo obzvlášť zábavné pri trojhlavom psovi.

Po tom, čo sme už nejaké tie skúsenosti získali, sme chceli ísť do nášho prvého dandžnu. To ale vôbec nebolo také jednoduché. Najprv sme totiž museli získať všetky potrebné papiere: potvrdenie o dostatočnej výstroji, povolenie na zníženie počtu ohrozenej lokálnej fauny, oficiálne si založiť družinu a byť fyzicky spôsobilí. Následne nás už pustili do dandžnu, v ktorom sme mali nájsť obávaného Rošana a priniesť našim mecenášom jeho srdce. Rošana sme (za pričinenia všetkých členov družiny) zabili a vrátili sme sa s jeho srdcom.

Po večeri sme sa stretli s našimi cechmajstrami a tí nám povedali, že každý z nás sa môže naučiť jednu schopnosť z dvojice tma a echo. Okrem toho sme sa dozvedeli, že kdesi v útrobách mŕtveho Rošana sa dá nájsť bájny syr, ktorý je veľmi cenný a preto sa poň oplatí do dandžnu vrátiť. Následne sme teda išli do toho istého dandžnu, tentoraz však nie ako družina pozostávajúca z členov rôznych povolaní ale ako cech ľudí rovnakého povolania. Vtedy sme zistili načo sú dobré ostatné povolania: prejsť cez dandžn bez pomoci kohokoľvek zo štvorice mág, potmehúd, bojovník, vedec bolo omnoho ťažšie.

Niekedy počas večera nám bolo vysvetlené, ako fungujú schopnosti: raz za deň sme mohli použiť svoju schopnosť zakričaním magickej formulky "from magic import [názov schopnosti]". Schopnosť tma spôsobovala, že sa na 15 sekúnd muselo v danej miestnosti zhasnúť. Keď niekto použil schopnosť echo, musel každý, kto to počul, zakričať "echo!". Počas ďalších dní sme dostávali ďalšie schopnosti, ich zoznam je tu.

Nedeľa

Po obvyklom dopoludnajšom odbornom programe sa nás mecenáši rozhodli zneužiť na podradné účely: posielanie a prijímanie ich korešpondencie. Samozrejme, aby sme ušetrili poštových holubov, správy sme pred odoslaním mali čo najlepšie skomprimovať. To by bolo ešte jednoduché, háčik bol v tom, že potom tieto správy prišli niekomu, kto ich pôvodný obsah nepoznal a zo skomprimovanej správy mal zrekonštruovať tú pôvodnú.

Nasledovala prvá z veľkých magnificentných hier: editor. V tejto hre bolo naším cieľom naprogramovať funkčné riešenia čo najviac algoritmických úloh. Programovanie však prebiehalo trochu netradičným spôsobom: za drobné úlohy sme mohli u vedúcich získavať kusy papiera s vytlačeným zdrojovým kódom (ktorý však riešil úplne iné úlohy). Tento kód sme potom mohli rozstrihať na riadky a pozliepať ich tak, aby robil to, čo sme potrebovali.

Pondelok

Pondelkové popoludnie a večer z nieslo v znamení druhej z magnificentných hier: súťaže Dandžn má talent. V tejto hre sme získavali peniaze a skúsenosti a za tie si potom kupovali kúzla a zvyšovali staty. Takto vyzbrojení sme potom bojovali o prvenstvo v aréne určenej pre naše povolanie (a v ojedinelých prípadoch aj v aréne určenej pre iné povolanie). Po hodnotenej družinkovej časti hry bola ešte dobrovoľný exhibičný turnaj, v ktorom sa proti sebe postavili zástupcovia všetkých povolaní aby si raz a navždy ujasnili, kto je najlepší. Keďže výsledok turnaja nie je v súlade s presvedčením autora tohto reportu, v tomto reporte ho neuvádzame.

Utorok

V utorok sme zistili, že naši mecenáši a cechmajstri nás strašne vyciciavajú a platia nám oveľa menej, než za našu prácu získajú. Preto sme sa rozhodli osamostatniť a začať pracovať na vlastnú päsť. Zistili sme, že slovo "boj" v slovnom spojení "konkurenčný boj" nie je iba metonymia. Hneď na začiatku sme totiž proti sebe bojovali v hre Kántrstrajk.

Hralo sa viacero módov (dedmeč, bomba, posúvanie vlaku), pričom v každom z nich sme sa vedeli zabíjať vyťahovaním šatky, ktorú sme mali za pásom. Keďže sme v tom čase už mali celkom dosť zaujímavých schopností (napríklad neviditeľnosť, bublinu alebo provokáciu), boj bol vcelku chaotický.

Po boji sme boli rozprášení v rôznych častiach podzemia a potrebovali sme sa stretnúť. To však nebolo také jednoduché: zabudli sme sa totiž predtým dohodnúť, kde sa stretneme. Každý člen našej družiny začal na inej izbe s iným vedúcim. Každých 5 minút nám vedúci (zdanlivo náhodne) určil, do ktorej izby sa máme presunúť. Neskôr sme zistili, na základe čoho sa jednotliví vedúci rozhodujú kam nás pošlú a vedeli sme ovplyvňovať, ako sa budeme po izbách pohybovať. Napriek tomu však nebolo ľahké sa stretnúť a podarilo sa to iba jednej družinke (a jednej sa to tesne nepodarilo, vďaka hrdinskému výkonu Jožka Číža).

Večer sme si našli nových cechmajstrov (alebo skôr oni si našli nás), ktorí boli omnoho kompetentnejší a vedeli nás naučiť zaujímavejšie schopnosti. V tento večer sme sa aj všetci špecializovali: každý bojovník sa rozhodol, či sa stane barbarom alebo rytierom, potmehúdi sa rozdelili na špiónov a vrahov, vedci na alchymistov a mechanikov a mágovia na čarodejníkov a černokňažníkov.

Streda

Streda patrila tradičnej hre, ktorá na KSP sústredení nemôže chýbať: proboju. Išlo o súťaž v programovaní umelej inteligencie hrajúcej zadanú hru. Tento raz to bola hra inšpirovaná hrou Virus wars, v ktorej sa hráči šíria z planéty na planétu a bojujú o vplyv. Proboj bol úplne dobrovoľný: mohli sme súťažiť v ľubovoľných tímoch (aj jednočlenných), nezávisle na družinkách a povolaniach. Ľudia, ktorí nesúťažili, mali voľno. Niektorí si urobili výlet do nedalekých Čičmian.

Večer sa proboj vyhodnotil: všetci sme sa usadili ako v kine a na projektore sme sa pozerali, ako naše výtvory bojujú proti sebe a povzbudzovali ich.

V noci sme boli zobudení s informáciou, že nám prišla odmena od nových cechmajstrov za prácu, ktorú sme posledné dva dni robili. Bola to vraj kopa pokladov tak veľká, že sa nezmestila dovnútra a preto nám ju nechali na neďalekej lúke. Plní očakávania sme teda vyšli von. Vonku sme si uvedomili, že aj ostatné družiny pravdepodobne dostali zaplatené podobným spôsobom a teda kopa ich pokladov by mala byť niekde na tej istej lúke, možno nestrážená. Nasledujúcu zhruba hodinu sme si teda navzájom kradli poklady, v duchu hesla "zlodejov je také kvantum, že si kradnú navzájom".

Štvrtok

Po skúsenosti z noci sme si uvedomili, že asi nie je bezpečné nechávať svoju kopu pokladov iba tak niekde ležať a preto sme sa rozhodli postaviť si okolo nej svoj vlastný dandžn. Kopali sme chodby, kupovali príšery a umiestňovali ich do dandžnu. Okrem toho sme, samozrejme, podnikali výpravy do dandžnov iných družín a pokúšali sa dostať k ich pokladu. To však bolo čoraz ťažšie a ťažšie. Posledný raz, keď sa niekomu niečo podarilo ukradnúť, to bolo iba za pomoci veľmi nečakanej finty: zlodeji dandžn obišli cez iný dandžn, prešmykli sa okolo mocnej hydry a dostali sa ku pokladu z úplne nečakaného smeru.

Tým však prebudili hydru a tá sa začala hýbať. Statika dandžnu to neustála a ten sa začal rúcať... Mali sme presne päť minút na to, aby sme z dandžnu utiekli. To sa nám nepodarilo a zomreli sme. Našťastie, sme mali realitu uloženú, takže sme ju mohli načítať a pokúsiť sa znova. Asi na pätnásty pokus sa nám to aj podarilo. Na útek z dandžnu totiž bolo treba splniť prekvapivo veľa úloh: odfotiť sa, aby nám Mário odomkol spoločenskú miestnosť, zabrániť Baklažánovi vyhodiť kľúč z okna, pomôcť Máriovi vypočítať príklad, Žabovi poraziť Buja v dueli, urobiť pri Romanovi 5000 drepov... . Keď sme všetky tieto veci (a ešte mnoho ďalších) konečne stihli splniť v časovom limite, Žaba sa konečne dostal k tomu, že odomkol dvere dandžnu a my sme mohli utiecť.

Naneštastie, hydre sa tiež podarilo prežiť pád dandžnu a začala nás naháňať. Museli sme si to s ňou vybaviť raz a navždy: vyšli sme teda na futbalové ihrisko a začal sa boj. Hydra bola spočiatku rozpadnutá na deväť jednohlavých hydier (vedúcich). Tie sme mohli zabíjať tak, že sme ich obkľúčili. Následne sme ich odniesli na pohrebisko (vzdialená bránka) a bolo po nich. Teda... až na jeden háčik: keď sa na pohrebisku stretli dve mŕtve hydry, spojili sa do jednej viachlavej (viac držiacich sa vedúcich) a opäť ožili. Boj teda trval, až kým sa všetky hydry nespojili do jednej, ktorú sme nakoniec ešte museli zabiť a odniesť na pohrebisko. Pri tejto príležitosti sme na nosenie trojhlavých psov spomínali ako na staré zlaté časy...

Štvrtkový večer bol zároveň posledným večerom sústredenia a preto bolo vyhodnotenie korešpondenčnej časti, rozkvičiek a druboja. Nasledoval voľný večer nespútanej zábavy.

Piatok

Ráno sme vstali, pobalili sa, poupratovali spoločné priestory a začali sa pomaly lúčiť. Bolesť z lúčenia však zmierňoval fakt, že s mnohými sa uvidíme o pol roka na jesennom sústredku.

Záver

Na záver, ešte jedna drobnosť: Ak si bol na tomto sústredku a snažíš sa prísť na to, ktorý účastník mohol napísať tento report, tak vedz, že žiadny. Tento report bol totiž napísaný istým nemenovaným vedúcim.