Odkazy na nejaké zaujímavé veci

Fotky:

Takticko Ekonomické Debaty (TED):

Miešanie cementu

Sústredkové spevníky

Adamov program generujúci hlášky

Krajší Adamov program generujúci hlášky

Report zo sústredenia

Príchod

Prichádzali sme do Moravského Svätého Jána. Pre nás Bratislavčanov to už bližšie byť ani nemohlo. Tí zo stredného Slovenska asi nepociťovali takú radosť. Po krátkej hodinke cesty moderným osobáčikom sme vystúpili a nič. Teda, pred nami bol krovino-les a z druhej strany pole. Až po chvíli sa objavili Žaba, Maja a Syseľ. Keď nám už tretíkrát na striedačku všetci traja povedali, že ŠVP je 5km od stanice a pôjdeme peši, začínali sme im veriť a v duchu nadávať. Našťastie sa na Sysľov pokyn objavil minibus, ktorý nám zobral veci. Ďalej nám ešte povedali, že im ochorelo veľa vedúcich, tak nevedia úplne čo zo sústredením, ale že to poriešime na chate. Pobrali sme sa teda peši, bolo o trocha teplejšie než akuráť.

Cesta

Počas prechádzania dedinou sme stretli Jana. Nie naozaj, on iba vyzeral ako Jano, teda to bol akože Jano. Bol zabalený v deke, mal slnečné okuliare a ležal na lavičke ako opitý bezdomovec. Maja ho promptne naverbovala na vedúcovanie sústredenia, aj keď nevyzeral, že o tom niečo vie, alebo že vie povedať dve slová, čo k sebe patria za sebou. Následne sme teda chceli skúsiť aj uja oproti cez cestu, čo tam ležal na trávniku, tiež vyzeral spoločensky unavený. Radšej sme to ale nechali tak, nechceli sme ho rušiť.

Podobnou metódou sme stretli rôznych povaľačov v lese, potulných hudobníkov a záhadných fotografov, akoby tam na nás čakali.

Prvý večer

V prvý deň sa ešte nie nutne v tomto poradí udiali nasledovné veci:
Večera(granadír). Čas na vybalenie.
Boli sme prekliati.
Zoznamovanie sa na základe bežných parametrov, čo o človeku chcete vedieť, teda počet priateľov na FB, najneobľubenejšie písmeno, obľúbená kniha (o ktorej nikto nikdy nepočul), počet ovládaných programovacích jazykov, veľkosť topánky a tak podobne...

Keď už sme to všetci vedel, každý dostal nejaké množstvo informácii a jeho cieľom bolo nájsť si svoj bajt. Byte sa zvykne skladať z osem bitov, tak sa nás teda muselo nájsť osem.

Deň sme dorazili (vlastne, ešte sme večer robili bordel), nejakým spoločným časom v družinke (byte). Hovorili sme si naše úspechy, vymýšlali číslo bytu, fotili sa spolu v netriviálnych usporiadaniach a šifrovali správy. Predovšetkým sme si ale spolu prečítali Krátkeho Sprievodcu Priestorom. Bola to taká malá knižka, mala asi osem strán a každý sme jednu dostali po tom, alebo pred tým, čo sme boli prekliati.

Hovorilo sa v ňom o veľa zaujímavých veciach. Napríklad o kliatbe. Ono to nebolo také jednoduché, prekliali nás totiž práve tí, ktorých sme po ceste zo stanice nabrali. Potom si ale nič nepämatali, boli zmätení, museli si preto vymyslieť svoje mená. Ich výtvory skončili ako Jano, Roman, Kubo, Matúš, Jaro a Mário. Prvé dva dni s nami strávili aj dvaja náhodní stopári Mišof a Peťo. No a teda tí 5+1 zakliali nás 32.

Kliatba bola krutá. Jej popis bol pomerne nejasný, ale po prvom dni sme to pochopili. V noci sme boli budení a nútení počítať a drepovať, lebo nám stvrdli matrace. Cez deň sme si museli stále umývať zuby. Večerali sme bez stoličiek. Po západe slnka sme boli sami sebou nútení zarecitovať si kúsok poézie o 10 zelených flašiach na stene. Každé ráno o 5+1:44+1 sme začínali fyzickou aktivitou.

V KSP bol ale aj návod na nápravu. To sme celý týždeň robili. Popisy jednotlivých planét jemne naznačovali, že domorodci (často vyspelejší ako my) by nám s našimi problémami mohli pomôcť. Ďalej sme v ňom mohli nájsť aj záhadný recept, inak povedané stručnú implementáciu fínskeho stromu, ktorá začínala tým, že 2+1krát načítala číslo do tej istej premennej.

To najdôležitejšie, čo sa tu ale dalo nájsť bol taký zákon, ktorý platí v priestore. Hovoril o tom, že je zakázané vyslovovať čísla deliteľné 2+1. Teda napríklad 3 a 6 (výzva). A každý, kto tento zákaz poruší, môže byť potrestaný v rámci troch dlhých sekúnd výzvou, čiže sa musí dotknúť nosom zeme. V tomto duchu sa nieslo celé sústredenie, neskôr sme sa dozvedeli, že to nemusia byť všetko prvočísla..

Čvachlita Zeta

Prvý večer sme si ešte zvolili, na akú planétu ďalší deň pôjdeme. Rozhodli sme sa pre kráľovstvo matracov, aby sme už nemali tvrdé matrace. Hneď ako sme prišli vyhlásili sme im vojnu. Jednotlivé byty sa pretekali v tom, kto ich uloví viac a spoločne sme mierili na matracovú kráľovnú Zim. Matrace sa však kruto bránili a mali aj svojich ochrancov a katapult a preto aj napriek našej neustálej snahe naťažiť čo najviac surovín a postaviť čo najviac bojovníkov, nevyšlo všetko ako sme chceli. Večer sme už len oddychovali. Zvolili sme cestu na Krikkkät.

Krikkät

Tento deň bol tvrdý. Nie ako starý zoschnutý chleba, ale ako tehla. Zvádzali sme totiž tvrdý boj. Vymieňali sme naše matematicko-programátorské znalosti za šancu fyzicky sa zničiť, teda pardon, šťuchnúť do súperovej základne. Niektorí z nás boli aj katapulty, tak si zviazali nohy.

Krikkät ale nebol také nevzdelané miesto plné hlupákov, vešer sa totiž konali Takticko Ekonomické Debaty. Okrem taktiky(Ako sa učiť - Slavo) a ekonómie(Dátová ekonómia - Syseľ) sme sa podozvedali čo nás len zaujímalo zo všetkých oborov, ktoré prišli. Čerešničkou na torte bolo rozprávanie od Jana, Žaby a Sysľa ako boli na IOI, ako im boli otvárané dvere, nalievaná voda a ako zistili, že ich angličtina nie je tak dokonalá, ako sa môže zdať. Nie, inak by sa to dalo povedať... že sú aj horšie.

Všetci sme boli v tom, že deň skončil. Krikkätčania si však od nás vypýtali protislužbičku. Za mesačného a lampového svetla sme im pomáhali trošku pašovať. Plazili sme sa preto v lese v reflexných vestách, svietili po ostatných baterkami a chytali ich.

Vogónska loď

Vogóni robili hlavne dve veci. Stavali a recitovali. Preto sme začali tým, že sme im pomáhali stavať diaľnicu, projektovať ju, navrhovať otvorenie a tak podobne. Popritom niektorí z nás prerábali ich administratívny systém. Keďže použivali staré počítače a vôbec, bolo to pre novú diaľnicu neúnosné. Používali nejakú obdobu Windows 95, kde nefungovalo ukladanie súborov, obľubené ctrl+c,ctr+v, nefungoval backspace, nemali vo svojom jazyku kontrolné štruktúry ako pre, zatiaľčo, opakuj, choďdo a tak podobne. Toto sme im postupne opravovali a popritom sa pasovali s nejakými ich problémami. A ešte k tomu celý systém občas padol. To sme už nevyriešili.

Večer sme si s nimi potom zarecitovali, zapodnikali, zapodplácali nepodplatiteľných. Okrem veľa-váženého Romana recitovali aj Nina, Zuzka a Paulínka. Odpornosť bolo cítiť až zo vzduchu do žalúdka a domáci boli nesmierne spokojní. Firmám porotcov Farmárik, Pipkoš a iným start-upom sa tiež zadarilo.

Magrathea

Vlastne už ani neviem prečo, ale behali sme. Nosili sme totiž informácie z CPU,RAM,I/O a HDD do zbernice a zase niekam inam. A to nie len tak, pravidelne medzi nimi behali nejaké signály a my sme im dávali naše informácie a brali tie čo mali predtým. Signály sa dali presmerovávať, ľudia zabíjať a body získavať a strácať, nie každý signál bol totiž dobrý.

Hneď na to, ešte poobede sme si od šťastia stavali fontány. Šťastie malo totiž štyti komponenty, fazuľu, zápalky, kockový cukor a kolienka. Každý ale chcel mať čo najviac šťastia pre seba a ostatným ho ničil tým, že sa na mieste točil ako sloník. Veľakrát.

Až večer sme sa spämatali a išli si po to, po čo sme prišli. Po ústnu vodu. Prísne stráženú. Skupina synchronizovaných nebezpečných strážcov zabíjajúcich pohľadom pohybujúcich sa po daných trasách ju strážila. My sme ako v počítačovej hre umierali. Potom znova skúšali v správnom rytme prejsť cez všetky stráže a opäť sa nepozorovane vrátiť.

Makromillet

Vysnené miesto. Výrobňa jedálenských stoličiek. Deň bol extrémistický. Buď ste išli na výlet ako pán, ale sedeli zavretý a nútili svojho hada žrať a nenabúrať.
Po večeri totiž došlo k vyhodnoteniu proboja. Súťaž spočívala v tom, že každý z nás bol had a spoločne sme všetci chodili po jednej mape. Čas nás zabíjal a preto sme museli jesť jedlo a predlžovať sa. Víťazný had bol šikmý, teda z Ázie. A teda aj keď tesne (teda možno nie až tak) vyhral Bui.

To bolo všetko, viacerí sme boli zničení hodinami strávenými kódením jednoduchého BFS, ktoré aj tak polovici nefungovalo. Exkluzívni hráči si dokonca radšej než robiť v Csdvomipluskami urobili teda pytónové rozhranie a machrovali koľko sa dalo.

Únos

Nepatrí sem, jednotlivé podmnožiny vesmírni piráti uniesli v rôzne noci. Z väzenia sme ale museli utiecť. Boli sme zamknutí v izbe, k dispozícii sme mali konzolu, keďže je to bežné, niekoľko zamknutých kufrov, papieriky polepené po stene, vlastne bola celý čas tma a svietili sme si baterkami. Otvorili sme konzervu so zhnitými fazuľami a zrátali klince v nej a tak podobne.

Dobre že sme mali v cele aj záchod, inak by sme asi neprežili. Totiž občas sme si na úkor času a tímového ducha pospali, vypli baterky a nič nerobili, zavádzali, xorovali stovku derných štítkov ktoré nedávali zmysel, počítali sto druhov CD nájdených v kufri, inými slovami robili najrôznejšie zbytočnosti.

Cesta späť na Zem

Dime naftir-unab. Dime umali fundame. Dar ernor solanpik, dar rovida. Ato-ato-ato-ato-ato-ato-ato-ato-ato-ato-ato-atol. Haski pume. Stretli sme skupinu domácich, lebo nám havarovala loď. Zlý osud nás postihol, lebo sme si nerozumeli. Nie vzťahovo, ale rečovo. Po prekonaní jazykovej bariéry sme zistili, čo treba robiť. Spísať petíciu proti Vogónskej diaľnici, aby nezničili ich planétu.

Keď sme to zvládli, od nudy sa z nás stali rody a ich matky. Preto sme si zahrali matku rodu.

Cestovanie v čase

Pred naozajstným príchodom na Zem sme si ešte potrebovali ujasniť niekoľko jednoduchých vecí. Zbystrite preto pozornosť, poriadne sa oprite a nenechajte sa zmiasť.

5+1 ľudí čo s nami bolo celý týždeň a našli sme ich po ceste odišlo, lebo odchádzali skôr. Ochvíľu sa ale vrátili, teda nie "oni", ale ich kópie, teda skôr originály, ktoré boli celý týždeň doma choré a mysleli si, že sa kvôli nim zruší sústredko.

Vedúci sa potešili, že sa môže hrať ďalšia hra a nie je ich tak málo. Pri vysvetlovaní pravidiel išiel Zajo na záchod. Dôležité, aj keď to tak nemusí vyzerať. Medzitým ako sa vrátil, prišiel Zajo, ale z budúcnosti. Doniesol flašu s homeopatickou vodou na cestovanie v čase a vysvetlil všetkým, že musia poslať späť 5+1 vedúcich, aby bol niekto na sústredku a aby sa uskutočnilo tak ako bolo. Keď sa napili, aby mohli cestovať, Zajo dodal ešte jednu informáciu. Na 80% je cestovanie v čase smrteľné a na zvyšné percentá bude človek zmätený deň-dva, čo aj na začiatku vedúci boli.

Zajo teda vodu nechal a zmizol späť. Potom prišiel normálny Zajo zo záchodu. Donútili sme vedúcich skočiť do portálu, nechceli umrieť. Dosiahli sme to silou. Stačilo iba doklepnúť klinec. Uvedomili sme si totiž, že keď prišiel Zajo s vodou a informoval nás, tak musel byť niekedy poslaný. Preto sme opäť hodili Zaja do portálu, napriek jeho snahe ubrániť sa, aby sa vrátil pár hodín dozadu a povedal všetkým čo treba robiť, dal im vodu a hneď sa vrátil.

Nakoniec sme si však uvedomili, že to asi nebude všetko. Vedúci na začiatku sústredenia totiž len tak nepochopia, prečo by mali brať bezdomovcov. Jediná možnosť bol Syseľ, ktorý si len tam predtým pre istotu odglgol z vody na cestovanie v čase. Preto sa Syseľ premiestnil tam a späť na začiatok sústredenia a povedal Maji pred týždňom všetko a už vedeli. Následne sa vrátili vedúci čo s nami boli celý týždeň, skrývali sa totiž v kríčkoch, aby sa nestretli sami zo sebou.

Na rozlúčku uvediem krátke zamyslenie o vode. Vznikla aj zanikla totiž celkom záhadou. Doteraz si asi točí v časopriestore. Vždy ju Zajo zoberie späť všetci použijú, zriedi sa homeopaticky a znova ju Zajo zoberie späť. Či nie?

Sústredko bolo skvelé, preto nech je každé ďalšie sústredenie ešte lepšie, ale horšie, ako to po ňom.

Zajo

Zoznam účastníkov